Fragmenty môjho sveta

Pomaly som si odpil z pohára piva a z pod obočia sa pozrel na dvoch 15-ročných sopliakov v kožených bundách, že aký dojem som to spravil.Vyzerali nadšene a dychtivo, čo bolo dobre. Totižto ten pivson, čo som práve pokladal na popísaný stôl ťahali oni ba i krabička machoriek, ležiaca medzi nami bola daktorého z nich. Musela, mňa moje záľuby vždy dôkladne zbavia peňazí a aj tak neverím... Haló si tam ?! Aaah, krčma, týpci, realita ! Chce ma hneď späť.. Bez ďalšieho servírujem závideniahodné príbehy, ktoré sa mi bohužiaľ naozaj stali, a aj cez dymovú clonu, tak typickú pre tento lokál, s uspokojením registrujem ich dychtivé pohľady. Tie mi prezradia, že si ma už jeden i druhý vo svojom svete postavili na piedestál rešpektu. Rešpektu ? Pod povrchom pulzujú polovedomé pocity závisti a ukrivdenosti. A zároveň s prijímanými názormi rastie nechuť k nevyváženej, pokorujúco jednosmernej snahy podeliť sa o poznanie, ktorým korením svoje rozprávanie. Nevedia, ako to zmeniť, hlavne čím prv patriť medzi výťazov a môcť sa smiať porazeným. Neskôr tomu ešte dajú veľa, najviac, len aby prešťali iných a akoby to bolo málo, nedočkavosťou sa priam trasú zahrnúť obeť krutými posmeškami, ponajviac práve tými, čo sa sami v detstve napočúvali.. Možno to aj nebudú robiť s nadšením, však prekonajú nechuť, pretože v ich bipolárnom chápaní vzťahov je trestom za ohľady strata dravčej reputácie, čo neostane bez následkov. Zožerú ich tí stojaci najbližšie, hnaní strachom, aby aj na nich niekto nezbadal biľag slabosti a humanizmu. Čisté obete obetí, ktoré si povedali, že je čas vymeniť role. Tá reťaz má už tisíce článkov, pre poplatnosť dobe sa v detailoch líšia. Čo je stálé, tak to je zúfalo nekritické preberanie názorov a vzorcov správania sa, z dôvodu výskytu týchto schém v jedincovom okolí. 10-15 rokov nasáva ako špongia posmech, frustráciu, podceňovanie a nekonštruktívne pitvanie každej jeho chyby, zväčša natoľko agresívne, že to bude príčinou získanej selektívnej slepoty myšlienok o sebe a sústavnom zdokonaľovaní techník transpozície ľudsky chybujúceho človeka do encyklopédie svetoprávd, maskovanej za pohoďáka. V druhom pláne však pokrytom kompaktnou vrstvou slizu, ktorý zastaví každú osobnú otázku hroziacu otriasť tak namáhavo dosiahnutým kľudom mysle. Tak sa človek zmení na pandorinu skrinku, je hnaní neustálim nepokojom, ktorého skutočnú príčinu si nemal nikdy odvahu priznať, ale vysvetlenie potreboval tak tam nalepil, že za to môže niekto iný.. Prefíkanci, čo chcú vybehnúť so všetkými, no prekabátia iba seba. Zdravím ťa čitateľ, ak si teraz nasrdený akože na mňa, nebuď. Problém svoj si chováš v sebe za kopou pekne znejúcich autosugescii. Mier s vami a myslite, nebolí to. Nenechajte samoľúbych sráčov s "názorom" plniť vás dôležito znejúcimi nezmyslami. Ja, viem je to na dlhú trať, kým sa z detailov poskladajú súvislosti, ale na konci budete mať skutočný názor, ktorý viete podložiť, lebo logické kroky vedúce k jeho vzniku vo vás ostanú a žiadna aprečootázka potom nezaskočí. Ale keď sa niekto ťa spýta, že prečo si niečo myslíš a ty máš len pochytené fráze, čo potom, hm ? Priznať pravdu ? Sotva. Tak vymyslieť nejaké pseudovysvetlenie, ktoré ten druhý nepochopí, čo ale z rovnakého dôvodu nedá najavo a spokojne so cťou (pche) sa rozlúčia. Tak "dôstojnosť" si ustrážili, ale nedozvedeli sa od seba vôbec nič. Tak toto je fakt svet v ktorom chceme žiť ? Za mimikrami ? Sme si nepriateľmi, že je to nutné ?